Cyprus 2006

Teplota °C		MÁJ		JÚN		JÚL		AUG		SEP		OKT		NOV
vzduch		26		30		32		33		31		27		22
voda		20		23		26		27		29		24		22

Aktuálne počasie v tej zemi cyperskej

Turecko-cyperský konflikt

Cyprus bol vďaka svojej strategickej polohe v priebehu dejín kolonizovaný rôznymi koloniálnymi mocnosťami východného Stredomoria. Poslednou koloniálnou mocnosťou, ktorá okupovala Cyprus, bola od roku 1878 Veľká Británia Veľká Británia je zakladajúcim členom NATO NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami.viac na www.EuropskaUnia.sk » členom G-8, stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, členom EHS sa stala až v 70. rokoch.viac na www.EuropskaUnia.sk » Na území Cypru po stáročia mierovo spolunažívali Cyprioti, Gréci i Turci. Grécki Cyperčania požadovali právo na národné sebaurčenie, ktoré im pod koloniálnou nadvládou chýbalo. Politiku tureckých Cyperčanov v období pred druhou svetovou vojnou možno označiť za opozičnú voči národným ašpiráciám Grékov. Prvým politickým zoskupením tureckých Cyperčanov bola KATAK (Strana ochrany tureckej menšiny), ktorá sa sformovala v roku 1943 a podporovala britskú koloniálnu nadvládu. V roku 1944 vznikla Turecká národná strana, ktorej ideologická inšpirácia pochádzala z Tureckej republiky.

Tzv. cyperský problém vznikol po 2. svetovej vojne, ktorá vyvolala celosvetovú vlnu snahy národov o sebaurčenie, sprevádzanú krízou koloniálneho systému. Keďže volanie gréckych Cyperčanov po národnom sebaurčení zostalo nevypočuté, rozhodli sa problém riešiť vojenským bojom za oslobodenie svojej krajiny spod koloniálnej nadvlády. Britská vláda, neschopná zvládnuť národnooslobodzovacie hnutie na Cypre, začala využívať turecký faktor a povzbudzovala Ankaru k intervencii. Turecká politika voči Cypru, ktorá do päťdesiatych rokov podporovala udržanie koloniálneho status quo, sa začala prikláňať k rozdeleniu ostrova po etnických líniách. Turecko Krátky popis histórie vzťahov Turecka a Európskej Únie.viac na www.EuropskaUnia.sk »v novembri 1956 vydalo memorandum, v ktorom navrhovalo geografické rozdelenie ostrova, spojené s presunom obyvateľstva. Tento návrh by viedol k vytvoreniu dvoch samostatných politických entít, gréckej a tureckej, pričom každá z nich by sa neskôr spojila so svojou materskou krajinou. Uvedené memorandum bolo základom tureckej politiky voči Cypru ďalších dvadsať rokov. Nástrojom jej implementácie na Cypre sa stali lídri tureckých Cyperčanov . Zmena orientácie Tureckej národnej strany sa odrazila aj v zmene jej názvu na Stranu tureckého Cypru (voľný preklad). Tureckí úradníci sa podieľali na založení tajných organizácií tureckých Cypriotov Volkan a neskôr TMT. Ich členmi boli najmä príslušníci paravojenských bezpečnostných síl, sformovaných tureckými Cypriotmi a príslušníkmi koloniálnej správy za účelom boja proti gréckemu národnému hnutiu.

V roku 1958 po vypuknutí národnostných zrážok a po návrhu britskej vlády na rozdelenie ostrova grécke národné hnutie na čele s arcibiskupom Makariom prijalo rozhodnutie o čiastočnej nezávislosti, ktorého podrobnosti boli rozpracované v Zürichu vládami Grécka a Turecka.

Vzniknutý ústavný dokument definoval obyvateľov ako Grékov alebo Turkov. Volené verejné funkcie sa obsadzovali v osobitných voľbách. V každom meste boli ustanovené oddelené samosprávne celky. Posty, obsadzované menovaním a povýšením, sa delili medzi Grékov a Turkov v pomere 70 ku 30. V armáde sa tento pomer zmenil na 60 ku 40. Prezidentom bol Grék a viceprezidentom Turek, každý z nich volený vlastnou komunitou. Komunita tureckých Cyperčanov mala právo veta v legislatívnej i výkonnej oblasti vlády. Turecký viceprezident mohol blokovať rozhodnutia prezidenta, zatiaľ čo fiškálna, správna a volebná legislatíva v parlamente si vyžadovala väčšinu v oboch komunitách.

V nasledujúcich rokoch napätie medzi oboma komunitami narastalo. V decembri 1963 medzi nimi prepukli ozbrojené zrážky. Predstavitelia tureckých Cyperčanov masovo odstúpili zo svojich funkcií a požadovali rozdelenie ostrova. Na demonštráciu rozdelenia ostrova „de-facto“ sa stiahli do enkláv. Ďalším cieľom vytvorenia enkláv bola politická a fyzická separácia oboch komunít.

15. júla 1974 došlo k štátnemu prevratu gréckych Cyperčanov , podporovanému aténskou vojenskou juntou, ktorý zvrhol volenú vládu prezidenta Makaria a požadoval pripojenie ostrova ku Grécku. 20. júla 1974 turecká armáda obsadila takmer 36% územia v chudobnejšej severnej časti Cypru, 40% gréckej populácie bolo násilne presťahovaných.

Valné zhromaždenie a Bezpečnostná rada OSN vydali množstvo rezolúcií, v ktorých požadovali rešpektovanie nezávislosti, jednoty a teritoriálnej integrity Cypru, návrat utečencov a odsun cudzích vojsk z ostrova. Rezolúcie však nedosiahli želaný efekt.

Základom riešenia „Cyperského problému“ sú dve Dohody na vysokej úrovni. Prvá dohoda medzi prezidentom Makariom a lídrom tureckých Cypriotov Raufom Denktašom, uzavretá vo februári 1977, a druhá dohoda medzi prezidentom Kyprianou a Raufom Denktašom, uzavretá v máji 1979, boli uzavreté pod záštitou Generálneho tajomníka OSN a hľadajú riešenie problému v súlade s rezolúciami OSN.

15. novembra 1983 líder tureckých Cyperčanov Rauf Denktaš ostrova vyhlásil Severocyperskú tureckú republiku v severnej okupovanej časti ostrova, ktorú však neuznala žiadna iná krajina okrem Turecka (a neskôr Azerbajdžanu). OSN tento krok odsúdila.

Od roku 1977 sa odohralo mnoho kôl rokovaní pod záštitou OSN, ale v žiadnom nedošlo k vyriešeniu. V januári 1989 cyperská vláda vydala „Návrh na ustanovenie federatívnej republiky a vyriešenie Cyperského problému“, ktorý bol v súlade s rezolúciami OSN o Cypre a s dvoma Dohodami na vysokej úrovni. 17. decembra 1993 prezident Clerides navrhol rozpustenie Národnej gardy a predanie všetkých jej zbraní do úschovy Mierových síl OSN na Cypre. Medzinárodné právo za jedinú legitímnu vládu dodnes považuje vládu gréckych Cyperčanov v Nikózii.

Aktuálne a ďalšie kroky

Summit Európskej únie 16.-17. decembra 2004 v Bruseli stanovil ako podmienku začatia prístupových rokovaní s Tureckom uznanie Cypru zo strany Ankary. Ankara to opakovane odmietala ako dodatočnú podmienku Bruselu, no Cyprus pohrozil vetovaním tureckého vstupu na summite. Po náročných rokovaniach summit stanovil, že rokovania s Tureckom by mali byť otvorené 3. októbra 2005 za podmienky, že dovtedy uzná Cyprus. Uznanie sa uskutoční prostredníctvom podpisu protokolu, ktorým Turecko rozšíri svoju asociačnú dohodu na všetkých desať nových členských krajín EÚ vrátane Cypru. Pôjde teda o akési kompromisné, „nepriame“ uznanie.